čo mi vlastne je???

Chcem sa aj ja s vami podeliť o môj príbeh. Neviem či mám anorexiu alebo či som niekedy mala. Keď som si čítala vaše príbehy v mnohých som sa našla. Myslela som si ,že to len ja mám také problémy, že sa tak trápim… no zistila som, že som v tom neni sama, čo ma veľmi potešilo. Už dlhšiu dobu chodím na túto stránku, no až teraz som sa rozhodla napísať. Lebo nikomu sa nemôžem zdôveriť lebo by si mysleli, že som neni normálna. Tak preto som sa sem rozhodla napísať lebo potrebujem radu. Moje problémy začali v ôsmej triede. Moja váha sa vtedy pohybovala okolo 57 kilogramov pri výške asi 163cm. Na to, že som mala 13-14 rokov to bolo dosť. Čoraz častejšie som začala počúvať narážky typu – ty tlsťoch, buchta, tučko… Najprv mi to nevadilo ale potom…Začala som držať rôzne diéty ale začala som hrozne cvičiť. Každý večer som spravila 200 brušákov + kopec iných cvikov. Keď som išla do deviatej triedy, bolo vidieť, že som schudla. Nie veľa ale schudla. A mne sa to začalo páčiť keď mi hovorili ako som schudla. Už som nepočúvala narážky, že som tlstá ale aká som pekná, že mám ísť robiť modelku… Lenže mne to tak nepripadalo. Cítila som sa stále tlstá no nielen vtedy ale aj teraz. Musela som ísť na operáciu (mala som pruh) a v nemocnici som schudla na 48 kg. Bola som taká štastná. Lenže to bolo tesne pred vianocami takže som to hňeď nabrala naspäť. Odvtedy sa trápim ešte viac. Vždy som chcela mať krásnu postavu. Ten pocit keď necítiť na sebe žiadne sadlo, keď si sadnem necítiť ako sa mi krčí brucho, kupovať si len malé veci, byť obdivovaná a krásna, počúvať od ľudí akú máš krásnu postavu chcela by som vyzerať ako ty… Na základnej tie diéty neboli také drastické ani som moc neschudla ale stále som si dávala pozor čo jem, stále som myslela na to čo môžem zjesť a čo nie. Stále som sa pozerala do zrkadla či som pribrala, na váhu som sa bála postaviť… Ale časom som si na to zvykla a ani som si už neuvedomovala že jediná na čo myslím je jedlo a moja postava… Teraz mám 17 rokov a cítim, že anorexia ma začína premáhať. Tento rok len zápasím. Mám pocit akoby boli vo mne dve bytosti. jedna hovorí musíš schudnúť, musíš držať diétu, si tlstá… A druhá neblázni ničíš si život, bude s teba troska… Mám strach, veľký strach. Cez zimu som držala diétu že som za celý deň zjedla len jeden obed a aj to malý. Išlo to schudla som na s 54 kg na 50kg lenže znova prišli vianoce a pribrala som na 53 kg. Odvtedy sa len trápim nad jedlom. Chcem tak veľmi shcudnúť lenže mi to njede. Vždy vydržím týždeň nejesť a potom… Teraz dva týždne som nič nejedla akurát tak za jeden deň jednu musli tyčinku. No za tie dva týždne som schudla sotva kilo. Moja váha sa zastavila a nejde s ňou ani pohnúť. Pritom tak veľmi by som chcela mať mojich 48 kg. Teraz mám výšku 166 cm a váhu 53-54kg. Niekedy si fakt pripadám, že som neni normálna. Neznášam svoje telo, neznášam svoje špeky na bruchu, moje nohy… Neznášam pocit keď si idem obliekať rifle ktoré mi boli voľné a teraz vidím, že ich mám obtiahle. Stále mám depky, nebaví ma svet. A hlavne mám strach zjedla. Už si ani nepamätám kedy naposledy som sa najedla a potom si to nevyčítala. Neznášam pocit keď sa najem a potom sa mi tak nechutne nafúkne brucho. Hrozne chcem schudnúť no ešte viac sa bojím že priberiem. Keď vidím, že som na váhe pribrala čo i len kilo už mám depky, bojím sa že budem tlstá…Neznášam pocit, keď večer zaspávam a už len myslím na to, čo druhý deň zjem. Za deň sa aj 5krát vážim, stále si obzerám postavu… Viem čo je anorexia za svinstvo. Ale veď myslím si že ju nemám alebo mám? Veď nikdy som nebola vychrtlá. Už neviem čo mám robiť. Vždy keď ma niekto nahnevá vždy to riešim hladovkou. S mamou som si vždy rozumela boli sme najlepšie kamarátky, pretože keď som mala 5 rokov naši sa rozviedli a odvtedy bývam len s mamou ani súrodencov nemám. Bola som na ňu veľmi naviazaná. A teraz? Stále mám zlú náladu, sále sa hádame, už jej nič nehovorím… A viem, že som na vine ja. Ale aj keby som sa jej chcela zdôveriť to nejde, lebo moja mama robí zdravotnú sestru na psychiatri… A aj keby som jej povedala, že chcem ísť za odborníkom tak by povedala nie lebo by som jej spravila hanbu. A ani by som nemohla veď ja sa tu poznám zo všetkými psychiatrami a psychológmi. Sú to maminy kamaráti. Hádam sa nebudem zdôverovať maminým kamarátom. Neviem čo mám robiť.Ja mám taký veľký strach.Mám fakt v sebe dve osoby. Keď už si myslím že nemyslím na jedlo a na svoju postavu tak sa ozve tá druhá a zas začína môj začarovaný kruh. Bojím sa aj preto že priberiem, lebo mama neni najchudšia a strašne sa na ňu podobám ako v tvári. Mám strach, že keby som začala normálne jesť budem po nej tlstá. A to ja nechcem. Nechcem byť tlstá… Poraďte mi čo mám robiť aby som celý deň nemyslela na jedlo. Aby som si stále neobzerala svoju postavu? Nechcem si pripadať tlstá… Chcem byť normálna. Keď priberiem kilečko nechcem sa preto trápiť. Nechcem hladovať. Ale pritom chcem byť chudá, chcem schudnúť. Nechcem mať stále depky… Mám problémy s ppp mám aj problémy osobné… Viem že mojimi náladami ubližujem okoliu. Lebo keď zistím, že som pribrala alebo sa mi nedarí schudnúť mám príšerné nálady. Som nervózna, na každého len kričím, som hrozne uzatvorená… Keď máte niekto také problémy ako ja prosím ozvite sa. Rada by som si písala s niekým kto má také problémy ako ja… Myslíte, že mám anorexiu? Čo mi vlastne je? Prečo sa tak trápim? Držte sa všetci! Moja e-mailová adresa je vanduska@azet.sk